O písaní

Na začiatok gif vystihujúci celé písanie a každý autor to určite pozná.

Ach, o tomto by som dokázala písať večne. MILUJEM písanie! Venujem sa písaniu už... dobrého päť a pol roka aj s rok a trištvte trvajúcou prestávkou. Áno, je to presný údaj. Ale o tom neskôr. V dnešnej dobe je to úplne bežné, že niekto píše a má blog. A tak to aj dopadá, ale k tomu sa vyjadrím v ďalšom článku, ktorý bude súvisieť s wattpadom a blogmi. Tento článok bude čisto venovaný písaniu.

Priznávam, že som veľmi svojský typ autora. Dokážem aj mesiace nepísať, alebo mať len záchytné body niekde v notese a k reálnemu prepísaniu príbehu sa nikdy nedostať, alebo naopak. Mať v hlave len myšlienku a rozvíjať celú story LEN vo worde. Taktiež som veľmi náročná. Celkovo v živote ale aj v písaní. Nezačnem čítať čokoľvek a ani nezačnem len tak niečo písať - hlavne nie pre to, že sa mi overilo, že jedna myšlienka dokáže zabrať maximálne päť strán a potom sa príbeh už odkláňa od toho, čo mal byť. Veronika radí: JEDNA myšlienka Vám nespraví dobrý príbeh,  treba ju rozvinúť a byť vďačný aj za dobrú shortstory, ktorá z toho vznikne. Hoci tá jedna myšlienka, môže byť dobrým začiatkom...

Ako som začala písať a čo ma k tomu viedlo? Moje začiatky písania sú príšerné, tak ako každé začiatky. Ani chodiť sa človek nenaučí za pár dní... Moje úplne prvé niečo, čo by sa dalo nazvať dielom bolo len spísanie iného záveru nejakej knihy, čo som čítala, pretože som chcela, aby končila inak. A ak by ste ma aj mučili, nespomeniem si, čo to bolo za knihu. Potom to pokračovalo slohmi do školy, ktoré boli dlhšie ako mali byť, pretože sa mi páčila téma a nakoniec, nerada to priznávam, ale fanfiction. Písanie nereálnych scenárov, stretnutie s celebritami a bla bla bla, každý o fanfiction počul, hoci ja som sa k tomu dostala netradičnou cestou. Jedna moja kamarátka písala fanfiction a keďže ona bola jednou z mála, čo vedela, že rada píšem, poslala mi to, nech jej to nejako upravím. stalo sa. Poslala som jej to späť a už aj hľadala, čo do pekla, je to One Direction. Presne tí One Direction, pod ktorými sa teraz zľahla zem - teda, aspoň ja o nich už nič nepočujem, haha. A obľúbila som si ich a počas jeden a pol roka som ich aj aktívne počúvala a písala nereálne scenáre o tom, čo sa stane. Nesmejte sa! Čo čakať od 15 alebo 16 ročnej naivky? Vtedy, keď som ja mala 16 bola iná doba ako dnes, tak tíško. *Ozýva sa Veronika ako nejaká stará pani nadávajúca na dnešnú generáciu hoci do nej v podstate spadá.* K mojim začiatkom aj dosť prispel film Rande s hviezdou z produkcie Disney, pretože, úprimne, ruku na srdce, kto nemá nejaký idol? Zrejme väčšina a tá väčšina by ten idol zrejme rada stretla a poznala... Dnes už žiadne Direction, môj štýl sa od vtedy zmenil o 180○. Poďme ale k ďalšej otázke.

Ako z toho vzniklo hobby? Ako som sa začala zlepšovať? Nuž... Písanie som mala rada, vždy to bola možnosť popustiť uzdu fantázie a vydať sa do lepšieho sveta, kde som ja alebo moje postavy dokázali čokoľvek. Čoraz viac času som trávila v izbe za počítačom a písala, písala a písala. Boli to otrasne písané story, ale boli. Vtedy to boli ešte začiatky, ale pamätám si, že som proste mala nálady kedy písať a bola som schopná rozvíjať príšernú myšlienku aj do polnoci. A pred tými rokmi som tú náladu mala často a ako sa začal rozširovať môj seriálový zoznam, rozširovala sa aj moja fantázia, pretože som milovala supernatural a písala časom fanfiction aj na ne, kde hlavnú postavu prenasledujú samé paranormálne aktivity (možno jeden z ďalších článkov bude aj na túto scary tému). Zlepšovanie prichádzalo vtedy každým "dielom" a kapitolou. Pridávala som totižto príbehy na wattpad a ľudia sa vyjadrili, čo by bolo lepšie spraviť inak. Taktiež som vtedy mala aj blog, kam som story pridávala a tam bol tiež istý feedback od ľudí. Taktiež som z času na čas poslala niečo aj mojej kamarátke V. aby mi povedala, čo si o tom myslí a skritizovalo to. Voľakedy som vôbec neprijímala dobré slová ale iba kritiku, lebo som sa chcela zlepšiť. A stalo sa, naučila som sa chyby, ktoré nerobiť, čítaním kníh sa mi rozširovala slovná zásoba a na hodinách slovenčiny som dávala o niečo väčší pozor aby som v príbehoch nemala hrubky (gramatické chyby).

Čo rada píšem? Ako prichádzajú nápady? Kde je moje obľúbené miesto na písanie? V dnešných dňoch ďakujem nejestvujúcemu Bohu kreativity za to, že vôbec niečo píšem a nemám autorský blok. (vysvetlenie o dve otázky ďalej)  Ťažko povedať, čo rada píšem, pretože je toho veľa, skôr poviem, čo nerada a to je zrejme iba jeden či dva žánre - postapokalypsa a detektívky. Postapokalyptické knihy aj nerada čítam, mám rada fantasy ale toto nie, nepýtajte sa prečo, proste to tak je. Možno je to tým, že séria Divergencie mi bola každou ďalšou knihou úplne proti srsti, prvá kniha fajn, posledná des. A detektívky rada pozerám, ako napr. Ncis, ale písanie ich mi proste nejde a nebudem sa hrabať niekam, keď mi to nejde, ako herci čo idú spievať a opačne. Pár razy som skúšala písať detektívku ale nedokázala som zakryť tajomnú identitu vraha a radšej ostanem vo svojej fantasy comfort zone. Nápady prichádzajú náhodne. Teraz aj pred rokmi, na tom sa proste nič nezmenilo. Niekedy sa inšpirujem životom na rozvinutie myšlienky, ale zväčša nápady prichádzajú náhodne a z jednej myšienky po pár minútach premýšľania vznikne dobrý základ nejakého príbehu. Obľúbené miesto na písanie nemám. Keď ma chytí chuť písať, vezmem buď notes alebo notebook a píšem. Zväčša je to ale priestor mojej izby alebo miesto, kde sa proste cítim dobre. Minule som písala pri jazere, čo je na trocha menšiu prechádzku ale ten kľud a ticho tam... A čo sa týka nejakých podmienok písať? Chuť písať už nespomínam, pretože ak by som mala čakať, pokiaľ tá chuť príde, nepísala by som vôbec. Zväčša mi stačí kľud alebo nejaký väčší emočný nepokoj, kedy sa vypíšem. Hudba mi nevadí, zväčša ale počúvam niečo pomalšie, poprípade rýchlejšie, záleží od témy, ktorej sa venujem. Dosť zvláštnou vecou je však to, že voľakedy som si potrpela na súkromie. Nemohla som písať, keď som vedela, že niekto vie, že píšem, teraz na to už tak nedbám..

Prečo píšem? 10 reasons why: 1. baví ma to/hobby, 2. únik z reality, 3. dá sa napísať čokoľvek a kedykoľvek, 4. skvelé na rozvoj kreativity a slovnej zásoby, 5. môžete byť kýmkoľvek, 6. môžete byť kdekoľvek (či už na mieste kde píšete alebo o mieste o ktorom píšete), 7. je dobré mať nejaké kreatívne hobby keď nemáte talent na kreslenie, 8. je šanca, že sa ľuďom vaša tvorba bude páčiť, 9. možno budete úspešný a splníte si sen byť spisovateľ, 10. je nádherné, keď vás len tak niečo napadne a viete z toho vykúzliť strany slov. Určite je toho aj viac, ale toto je také hlavné, ak vás niečo napadá, komentárové poličko sa teší až ho zaplníte!

Najväčší úspech? Držte sa, pretože mojim najväčším úspechom je dokončená kniha. Áno. Nepoviem názov ani nič, ale proste sa mi podarilo dokončiť knihu na vyše 200 normostrán! Nikdy som ju však neposlala žiadnemu vydavateľstvu, pretože som aj váhala, že ju pošlem pod pseudonymom, ale ako som ju posledne čítala, ach jaj. Isté veci by som vôbec nenapísala alebo napísala celkovo inak, ale to nie je podstatné, prichádza totižto tá zaujímavá časť. Dopísala som ju za asi 7 mesiacov a v momente, ako som dopísala epilóg, celé to prečítala, BUM! Prišiel autorský blok. Trvajúci takmer dva roky!!! To je to, čo som spomínala v pred-predchádzajúcej otázke. Po dopísaní tohto veľdiela som nemala absolútne chuť písať, nápady boli ale ani keď som otvorila súbor, aby som písala, nič! Absolútne nič, pár riadkov a aj tie boli zlé, keď som ich opätovne čítala. Ale inak k tomu patrí to, že moje príbehy, sa istú dobru držali na prvých miestach na wattpade, v dobách, kedy som tam ešte bola aktívna... Ten príbeh (prevažne bol totižto jeden taký obľúbenejší) nebol na prvých miestach dlho, ale rozhodne aj takéto malé umiestnenie poteší, rovnako ako každý komentár, ktorý kladne hodnotí váš príbeh alebo obsahuje rozumnú kritiku.

Pridávam svoje diela niekam? Ako som spomínala v predošlej odpovedi, bola som aktívna na wattpade. Teraz premýšľam, že by som bola aktívna znova, ale vždy ma táto myšlienka veľmi rýchlo opustí, pretože vidím aké story sú teraz populárne a radšej do takej kategórie patriť nechcem, pretože... niektoré tie príbehy sú zlé. Úprimne, sú to samé romantické príbehy typu: good girl + bad boy, podivných 50 odtieňov šedej, únosy a... nie, ďakujem. Navyše, teraz tretí ročník na výške nie je práve čas na ľubovoľné rozmachy. Práveže ma istú dobu držala aj myšlienka toho pridávať moje diela práve sem na blog, to by som ale prv jeden príbeh musela skompletizovať a prepísať, ďalší prepísať a tak dále a tak dále. Momentálne mám v hlave 4 story a rozpísané v podstate iba dve...

Miniaplikace

Nejaké tipy pre začínajúcich autorov? Choďte si za tým a robte čo vás baví, pretože nikdy neviete, kedy práve tento koníček môžete využiť alebo kam vás zavedie... Asi toľko.
Do "videnia" s novým článkom za 11 dní zrejme na tému wattpad a blogy. Docela mi takéto odľahlejšie pridávanie vyhovuje a dúfam, že tentokrát sa na písanie vrhnem skôr ako v deň D...

Ak máte nejaké otázky, šupnite ich do komentáru! :) A nezabudnite sa podeliť ako ste vy začítali s písaním! Milujem čítať komentáre!

VJ