Úprimná hodinka

V našej partičke začal zvyk, že každý týždeň lepšie poznávame jedného člena skupiny. Ten prv povie niečo o svojom živote a potom sa ho ostatní pýtajú rôzne otázky a daný človek odpovedá. Zdá sa to síce ako fajn nápad, ale pokiaľ nie ste VY ten človek. Pokiaľ však máte radi pozornosť, tak je to v pohode. Ak však nie ste radi v centre pozornosti a nie ste ani otvorená kniha, nie je to sranda a aj pár hodín vie trvať ako večnosť. O tom ale dnešný článok nebude, ale úzko s týmto súvisí. Išlo totižto o otázku: Aký je tvoj životný sen? V daný deň, keď sa ma pýtali, odpoveď nebola veľmi zaujímavá, keďže to bolo: Niečo dokázať a žiť v Taliansku. A čím viac nad tou otázkou premýšľam, tým viac zisťujem, čo sú moje konkrétne ciele.

A taktiež som aj zistila, že moje ciele do budúcna a reálne či nereálne sny, všetko sa časom mení. Ako inak, mení sa aj človek a samozrejme, že aj jeho priority. Taktiež s pribúdajúcim vekom prichádzajú aj zistenia, že  Čo pôvodne bolo nájsť si dobre platenú prácu je teraz práca, ktorá ma bude baviť (dobrý plat by bol bonusom ☺) a precestovanie celého sveta by bolo precestovanie Talianska zdola nahor a od sna mať reštiku som celkovo upustila. Taktiež by som už nechcela byť kaderníčkou ale lovkyňou perál možno stále áno, ako bočný job, ale pochybujem, že niečo také vôbec je ako povolanie. Odkedy som sa začala zamýšľať nad novou odpoveďou, tri veci som mala isté, čo chcem dosiahnuť a tie budú v zozname napísané kurzívou.

1. Vydať knihu

Milujem písanie a ktorý spisovateľ netúži po tom aby jeho kniha mala aj hmotnú formu a videl by ostatných čítať ju? Zrejme väčšina. Jeden nápad mám rozpracovaný do formy, ktorá potrebuje upraviť ale dala by sa poslať vydavateľom a na ďalšom väčšom nápade ešte len pracujem. Pred pár, nuž, pred pár rokmi, keď som ešte nemala autorský blok som začala písať túto story a ak budem mať niekedy čas, rada by som tomu dala nový a širší formát, ktorý by možno bol prvým/ďalším dielom, ktoré by bolo kompletné... 

2. Zahrať si v obľúbenom seriály

Milujem seriály a vždy ma to aj nejako lákalo k herectvu, lenže môj život šiel úplne inou cestou. Istú dobu som dokonca chcela byť herečkou - cestovanie, premiérové filmy, šaty, pekný herci, ach, kto by také niečo nechcel, ale dobre vieme, že je ťažké sa presadiť... - ale nemohla by som zrejme herečkou byť. Hoci si už viem kamenný výraz udržať lepšie, pri vidine niektorých hercov by som bola schopná niekde byť. Človek sa predsa zlepšuje praxou. Mojím najväčším problémom by zrejme bolo pamätanie si scenárov... Či už by to bola malá rola vo Flashovi či Arrow, potešilo by to. Najviac by však potešilo, keby sa začala Vampire Academy točiť ako seriál a (ak nie Zoey Deutch) tak ja by som mohla hrať Rose Hathaway, moju najobľúbenejšiu knižnú ženskú postavu. snívať môže každý...

 

3. Natočiť minifilm

Predošlé dva body spojili tento. Rada by som napísala scenár k nejakému filmu. Ak by som mala možnosť vrátiť čas a zmeniť vysokú školu, bolo by to práve niečo takéto. Filmová tvorba, scenáristika... Viac tá scenáristika, pretože strihať film by ma bavilo maximálne 2 alebo 3 hodiny ale viac nie. Mala som dosť pri strihnaní krátkeho videa. Prečo je natočenie minifilmu na tomto zozname? Netuším. Niekedy mám pár nápadov, ktoré si viem predstaviť aj ako kratší film a mohlo by byť zaujímavé jeden z tých nápadov aj reálne vidieť na vlastné oči cez ľudí a nie slová...

4. Naučiť sa plynulo taliansky a presťahovať sa do Talianska

Začala som. Keď sme sa vrátili z dovolenky, začala som sa učiť taliansky. Áno, človek tam práve bol a učí sa potom, ale pripravujem sa na ďalšie leto. Jednu z najväčších chýb života som spravila, že som si na výške nezvolila taliančinu ako voliteľný predmet ale namiesto toho neverbálnu komunikáciu... Ale nevadí, keď sa to učím sama, mám z toho lepší pocit a ak som tomu venovala viac času, rada by som šla aj na nejaký kurz alebo pár dní do Florencie či nejakého menšieho mestečka, kde by som svoje znalosti preverila... Bol by to skvelý narodeninový darček a je to motivujúca predstava byť tam s kamarátkou a dohovárať sa len daným jazykom. Áno, Taliansko mi počarovalo. Je to nádherná krajina s bohatou históriou, krásnou prírodou, úžasným jedlom a zaujímavými ľuďmi. Kedykoľvek by som bola schopná sa tam vrátiť a začať tam bývať, áno, snívať môžeme... Nájsť prácu by bolo ťažšie, rovnako ako naučiť sa ten jazyk do takej formy aby sa dalo komunikovať, hands signals a mnoho iného... Ak nie presťahovanie, minimálne dva mesiace ročne tam stráviť by bolo úžasné... 

Veľké sny sa ťažko plnia, ale ten krásny pocit z dosiahnutia je rovnako veľký ako veľký bol daný cieľ.  

  

5. Mať mačku alebo huskyho

Viem, veľký rozdiel, ale som Blíženec (ešte k tomu na rozhraní s Rakom) tak jasne, že moje dve osobnosti sú protichodné a to vidieť aj pri voľbe domáceho miláčika. Jedna moja stránka túži po mačke, ktorú teraz nemôžem mať kvôli maminej alergií na ne a druhá moja stránka miluje husky hafanov a chcela by som jedného a zaradiť sa tak medzi official husky lovers, ktorý aj jedného vlastní. Viem, že je náročné sa o nich starať, ale čo už, aj ľudia sú naročný...

 

6. Zaujímavá práca

V mojom veku - 21 rokov - a v situácií, v ktorej som - bakalársky ročník - by som mala mať jasno, čo chcem v živote robiť. Ale nemám. Netuším, kam ma vietor zavanie, čo budem musieť robiť alebo kde začínať aby som získala nejakú prax do života a či sa moje rozhodnutia, čo by som rada robila časom nezmenia... Voľakedy som chcela byť všeličím, astronautkou, herečkou, modelkou svadobných šiat ale teraz? Netuším. Rada by som však mala prácu, ktorá je dynamická a mení sa, nechcem byť kancelárska krysa čo vypĺňa papiere. Radšej si nejaké veľký sen v tomto smere nedávam, pretože by mi bolo ľúto, ak by sa nesplnil, ale je pár pozícií, ktoré by som rada prijala. Hlas v rádiu - moderátorka nejakej show. Variť v kulinárskej show, kde by sa cestovalo po svete a skúšali by sa miestne/národné špeciality. Inštruktorka potápania. šperkárka (?). songwriter-ka (?).

7. Mať najlepšiu kamarátku

Mala som jednu najlepšiu kamarátku, s ktorou sme sa poznali na základnej škole ale ako prišla stredná, každá sme šla na inú a naše cesty sa rozišli. Nebavili sme sa ako predtým a dnes si už len skromne zaželáme všetko najlepšie k narodeninám a meninám plus šťastný nový rok. Odvtedy som si s pár kamarátkami tiež dobre rozumela ale nebolo to ako toto a keď som konečne uznala, že by som mohla mať znova najlepšiu kamarátku, tak opäť prišla strata kontaktu a hoci sa bavíme, je to oveľa menej. Bol to skvelý pocit vedieť, že niekto, kto je tu pre vás v dobrom by bol .ramenom, na ktorom sa dá vyplakať a keď sa danej osobe zdôverujete so svojimi problémami, nepripadá vám to tak, že ju zaťažujete - čo sa mne deje vždy. Viete byť vážny, smiať sa na všetkom, prežívať pekné ale i škaredé chvíle a poznať toho druhého aspoň z polovice tak dobre, ako poznáte samého seba a poznal by aj vaše tajomstvá.

 

8. Rozprávková svadba

Vyslovene po svadbe netúžim - iba po tých šatoch. Ak sa dvaja majú radi, nepotrebujú k tomu papier. V prípade, ak by som však mala mať svadbu, niesla by sa v peknom, jednoduchom a trocha vintage štýle, kde by nad hlavami hostí žiarili svetielka, stoly by boli plné sviečok a farby bielo-tyrkysové. Kvety zrejme ruže, pivónie alebo nejaký mix poľných kvetov a medzi nimi aj slnečnica. Dosť konkrétne predstavy na niekoho, kto nechce svadbu, však? ☺ 

 

9. Mať vlastný parfum

Možno je to pre niekoho blbosť ale pre mňa je vždy ťažké si vybrať nejakú vôňu. Chcem aby ma vystihovala a zostaviť niečo také, čo je približné ako moja povaha je mission impossible. Mám rada svieže, energické, mierne kvetinové vône. Za ten čas čo na seba nejaké tie vône kydám mi zatiaľ najviac voňala Lady Gaga - The Fame (áno, tá čierna voda) a nejaká neznáma značka s názvom Experience the magic. Toto boli najlepšie vône ale aj tak by som na nich niečo zmenila aby boli dotiahnuté k dokonalosti... A to ani nezačínam radšej hovoriť o tom, ako by mala vyzerať fľaštička.

10. Uskutočniť tieto ale i nové ciele do budúcna

Toto bolo také všetko, čo mi napadlo ako väčšie životné sny, ktoré zrejme každý nemá. Nezaraďujem sem presťahovanie, pretože to časom chce každý a také veci ako mať bungalow s dvorom a záhradkou, to už je vec pozemku, takže nie. Taktiež verím, že dokončím školu a už aj niekedy konečne skúsim tie čierne vlasy. Tento zoznam mal byť unikátny, čo dúfam, že aj je, pre mňa určite je. Mám tento zoznam aj prepísaný v diári/denníku, takže bude zaujímavé, až ho zaplním a o pár rokov nim budem listovať a nájdem to... A možno vtedy budú niektoré moje sny rovnaké aj po dlhej dobe alebo úplne odlišné.  Taktiež sem nerátam "naučiť sa tancovať" pretože vždy mám svoj freestyle a aj freestyle je style, takže... Nech premýšľam, ako premýšľam, také niečo väčšie a významnejšie ma už nenapadá. Pred pár rokmi by som zrejme na zoznam aj pridala "spraviť niečo významné pre svet" ale vzhľadom na niektoré súčasné situácie sa moja viera v ľudstvo stráca...

 

To by bolo skutočne všetko. Jediné, čo ma napadá sú väčšie zmeny, že by blog bol už len môj a keďže teraz to beriem dosť seriózne, možno by som aj vytvorila fb stránku pre blog...

Do komentáru napíšte či sa niektoré vaše a moje ciele zhodujú a poprípade dohodneme nejakú spoluprácu ;). Ale nie, napíšte, aké sú vaše veľké životné sny a ciele! Milujem čítať komentáre, tak kľudne nechajte aj dlhší :)

VJ

VeJa

p.s.: možno aj zmením adresu (link) blogu, ale ak, o všetkom budem včas informovať

O písaní

Na začiatok gif vystihujúci celé písanie a každý autor to určite pozná.

Ach, o tomto by som dokázala písať večne. MILUJEM písanie! Venujem sa písaniu už... dobrého päť a pol roka aj s rok a trištvte trvajúcou prestávkou. Áno, je to presný údaj. Ale o tom neskôr. V dnešnej dobe je to úplne bežné, že niekto píše a má blog. A tak to aj dopadá, ale k tomu sa vyjadrím v ďalšom článku, ktorý bude súvisieť s wattpadom a blogmi. Tento článok bude čisto venovaný písaniu.

Priznávam, že som veľmi svojský typ autora. Dokážem aj mesiace nepísať, alebo mať len záchytné body niekde v notese a k reálnemu prepísaniu príbehu sa nikdy nedostať, alebo naopak. Mať v hlave len myšlienku a rozvíjať celú story LEN vo worde. Taktiež som veľmi náročná. Celkovo v živote ale aj v písaní. Nezačnem čítať čokoľvek a ani nezačnem len tak niečo písať - hlavne nie pre to, že sa mi overilo, že jedna myšlienka dokáže zabrať maximálne päť strán a potom sa príbeh už odkláňa od toho, čo mal byť. Veronika radí: JEDNA myšlienka Vám nespraví dobrý príbeh,  treba ju rozvinúť a byť vďačný aj za dobrú shortstory, ktorá z toho vznikne. Hoci tá jedna myšlienka, môže byť dobrým začiatkom...

Ako som začala písať a čo ma k tomu viedlo? Moje začiatky písania sú príšerné, tak ako každé začiatky. Ani chodiť sa človek nenaučí za pár dní... Moje úplne prvé niečo, čo by sa dalo nazvať dielom bolo len spísanie iného záveru nejakej knihy, čo som čítala, pretože som chcela, aby končila inak. A ak by ste ma aj mučili, nespomeniem si, čo to bolo za knihu. Potom to pokračovalo slohmi do školy, ktoré boli dlhšie ako mali byť, pretože sa mi páčila téma a nakoniec, nerada to priznávam, ale fanfiction. Písanie nereálnych scenárov, stretnutie s celebritami a bla bla bla, každý o fanfiction počul, hoci ja som sa k tomu dostala netradičnou cestou. Jedna moja kamarátka písala fanfiction a keďže ona bola jednou z mála, čo vedela, že rada píšem, poslala mi to, nech jej to nejako upravím. stalo sa. Poslala som jej to späť a už aj hľadala, čo do pekla, je to One Direction. Presne tí One Direction, pod ktorými sa teraz zľahla zem - teda, aspoň ja o nich už nič nepočujem, haha. A obľúbila som si ich a počas jeden a pol roka som ich aj aktívne počúvala a písala nereálne scenáre o tom, čo sa stane. Nesmejte sa! Čo čakať od 15 alebo 16 ročnej naivky? Vtedy, keď som ja mala 16 bola iná doba ako dnes, tak tíško. *Ozýva sa Veronika ako nejaká stará pani nadávajúca na dnešnú generáciu hoci do nej v podstate spadá.* K mojim začiatkom aj dosť prispel film Rande s hviezdou z produkcie Disney, pretože, úprimne, ruku na srdce, kto nemá nejaký idol? Zrejme väčšina a tá väčšina by ten idol zrejme rada stretla a poznala... Dnes už žiadne Direction, môj štýl sa od vtedy zmenil o 180○. Poďme ale k ďalšej otázke.

Ako z toho vzniklo hobby? Ako som sa začala zlepšovať? Nuž... Písanie som mala rada, vždy to bola možnosť popustiť uzdu fantázie a vydať sa do lepšieho sveta, kde som ja alebo moje postavy dokázali čokoľvek. Čoraz viac času som trávila v izbe za počítačom a písala, písala a písala. Boli to otrasne písané story, ale boli. Vtedy to boli ešte začiatky, ale pamätám si, že som proste mala nálady kedy písať a bola som schopná rozvíjať príšernú myšlienku aj do polnoci. A pred tými rokmi som tú náladu mala často a ako sa začal rozširovať môj seriálový zoznam, rozširovala sa aj moja fantázia, pretože som milovala supernatural a písala časom fanfiction aj na ne, kde hlavnú postavu prenasledujú samé paranormálne aktivity (možno jeden z ďalších článkov bude aj na túto scary tému). Zlepšovanie prichádzalo vtedy každým "dielom" a kapitolou. Pridávala som totižto príbehy na wattpad a ľudia sa vyjadrili, čo by bolo lepšie spraviť inak. Taktiež som vtedy mala aj blog, kam som story pridávala a tam bol tiež istý feedback od ľudí. Taktiež som z času na čas poslala niečo aj mojej kamarátke V. aby mi povedala, čo si o tom myslí a skritizovalo to. Voľakedy som vôbec neprijímala dobré slová ale iba kritiku, lebo som sa chcela zlepšiť. A stalo sa, naučila som sa chyby, ktoré nerobiť, čítaním kníh sa mi rozširovala slovná zásoba a na hodinách slovenčiny som dávala o niečo väčší pozor aby som v príbehoch nemala hrubky (gramatické chyby).

Čo rada píšem? Ako prichádzajú nápady? Kde je moje obľúbené miesto na písanie? V dnešných dňoch ďakujem nejestvujúcemu Bohu kreativity za to, že vôbec niečo píšem a nemám autorský blok. (vysvetlenie o dve otázky ďalej)  Ťažko povedať, čo rada píšem, pretože je toho veľa, skôr poviem, čo nerada a to je zrejme iba jeden či dva žánre - postapokalypsa a detektívky. Postapokalyptické knihy aj nerada čítam, mám rada fantasy ale toto nie, nepýtajte sa prečo, proste to tak je. Možno je to tým, že séria Divergencie mi bola každou ďalšou knihou úplne proti srsti, prvá kniha fajn, posledná des. A detektívky rada pozerám, ako napr. Ncis, ale písanie ich mi proste nejde a nebudem sa hrabať niekam, keď mi to nejde, ako herci čo idú spievať a opačne. Pár razy som skúšala písať detektívku ale nedokázala som zakryť tajomnú identitu vraha a radšej ostanem vo svojej fantasy comfort zone. Nápady prichádzajú náhodne. Teraz aj pred rokmi, na tom sa proste nič nezmenilo. Niekedy sa inšpirujem životom na rozvinutie myšlienky, ale zväčša nápady prichádzajú náhodne a z jednej myšienky po pár minútach premýšľania vznikne dobrý základ nejakého príbehu. Obľúbené miesto na písanie nemám. Keď ma chytí chuť písať, vezmem buď notes alebo notebook a píšem. Zväčša je to ale priestor mojej izby alebo miesto, kde sa proste cítim dobre. Minule som písala pri jazere, čo je na trocha menšiu prechádzku ale ten kľud a ticho tam... A čo sa týka nejakých podmienok písať? Chuť písať už nespomínam, pretože ak by som mala čakať, pokiaľ tá chuť príde, nepísala by som vôbec. Zväčša mi stačí kľud alebo nejaký väčší emočný nepokoj, kedy sa vypíšem. Hudba mi nevadí, zväčša ale počúvam niečo pomalšie, poprípade rýchlejšie, záleží od témy, ktorej sa venujem. Dosť zvláštnou vecou je však to, že voľakedy som si potrpela na súkromie. Nemohla som písať, keď som vedela, že niekto vie, že píšem, teraz na to už tak nedbám..

Prečo píšem? 10 reasons why: 1. baví ma to/hobby, 2. únik z reality, 3. dá sa napísať čokoľvek a kedykoľvek, 4. skvelé na rozvoj kreativity a slovnej zásoby, 5. môžete byť kýmkoľvek, 6. môžete byť kdekoľvek (či už na mieste kde píšete alebo o mieste o ktorom píšete), 7. je dobré mať nejaké kreatívne hobby keď nemáte talent na kreslenie, 8. je šanca, že sa ľuďom vaša tvorba bude páčiť, 9. možno budete úspešný a splníte si sen byť spisovateľ, 10. je nádherné, keď vás len tak niečo napadne a viete z toho vykúzliť strany slov. Určite je toho aj viac, ale toto je také hlavné, ak vás niečo napadá, komentárové poličko sa teší až ho zaplníte!

Najväčší úspech? Držte sa, pretože mojim najväčším úspechom je dokončená kniha. Áno. Nepoviem názov ani nič, ale proste sa mi podarilo dokončiť knihu na vyše 200 normostrán! Nikdy som ju však neposlala žiadnemu vydavateľstvu, pretože som aj váhala, že ju pošlem pod pseudonymom, ale ako som ju posledne čítala, ach jaj. Isté veci by som vôbec nenapísala alebo napísala celkovo inak, ale to nie je podstatné, prichádza totižto tá zaujímavá časť. Dopísala som ju za asi 7 mesiacov a v momente, ako som dopísala epilóg, celé to prečítala, BUM! Prišiel autorský blok. Trvajúci takmer dva roky!!! To je to, čo som spomínala v pred-predchádzajúcej otázke. Po dopísaní tohto veľdiela som nemala absolútne chuť písať, nápady boli ale ani keď som otvorila súbor, aby som písala, nič! Absolútne nič, pár riadkov a aj tie boli zlé, keď som ich opätovne čítala. Ale inak k tomu patrí to, že moje príbehy, sa istú dobru držali na prvých miestach na wattpade, v dobách, kedy som tam ešte bola aktívna... Ten príbeh (prevažne bol totižto jeden taký obľúbenejší) nebol na prvých miestach dlho, ale rozhodne aj takéto malé umiestnenie poteší, rovnako ako každý komentár, ktorý kladne hodnotí váš príbeh alebo obsahuje rozumnú kritiku.

Pridávam svoje diela niekam? Ako som spomínala v predošlej odpovedi, bola som aktívna na wattpade. Teraz premýšľam, že by som bola aktívna znova, ale vždy ma táto myšlienka veľmi rýchlo opustí, pretože vidím aké story sú teraz populárne a radšej do takej kategórie patriť nechcem, pretože... niektoré tie príbehy sú zlé. Úprimne, sú to samé romantické príbehy typu: good girl + bad boy, podivných 50 odtieňov šedej, únosy a... nie, ďakujem. Navyše, teraz tretí ročník na výške nie je práve čas na ľubovoľné rozmachy. Práveže ma istú dobu držala aj myšlienka toho pridávať moje diela práve sem na blog, to by som ale prv jeden príbeh musela skompletizovať a prepísať, ďalší prepísať a tak dále a tak dále. Momentálne mám v hlave 4 story a rozpísané v podstate iba dve...

Miniaplikace

Nejaké tipy pre začínajúcich autorov? Choďte si za tým a robte čo vás baví, pretože nikdy neviete, kedy práve tento koníček môžete využiť alebo kam vás zavedie... Asi toľko.
Do "videnia" s novým článkom za 11 dní zrejme na tému wattpad a blogy. Docela mi takéto odľahlejšie pridávanie vyhovuje a dúfam, že tentokrát sa na písanie vrhnem skôr ako v deň D...

Ak máte nejaké otázky, šupnite ich do komentáru! :) A nezabudnite sa podeliť ako ste vy začítali s písaním! Milujem čítať komentáre!

VJ

O introvertoch

Rozličnosť je krásna a vzácna vec v dnešnej dobe. Neveríte? Ako príklad stačí sa opýtať na nejaký film väčšej skupiny ľudí. Ako to dopadne? Väčšina zrejme odpovie, že sa im to páčilo, pár ľudí povie, že to malo svoje muchy a pár, podľa mňa najodvážnejšia skupina ľudí, úprimne prizná, že sa im to nepáčilo. Napríklad: suicide squad. Masám ľudí sa to páčilo, ale mne nie. Viem, bol to najočakávanejší film minulého roku a aj napriek tomu, že mám rada DC universe, sa mi ten film nepáčil. Nebudem tu teraz vypisovať dôvody, pretože je to len príklad, ale veľmi dobre poznám tie pohľady, keď ja alebo niekto iný spomenie, že sa im niečo nepáčilo, čo je v dnešnej dobe hit... Ide o to, že niekto neberie niečo, čo ostatný majú radi a ak ostatný majú toho človeka malého hejtera radi, mali by to akceptovať a nesnažiť sa zmeniť jeho názor.

Ale späť k téme. Introverti sú tiež ľudia. A mali by sme ich akceptovať a neodsudzovať. Keďže som sama zmesou introverta a extroverta, prinášam niekoľko rád/typov/odporúčaní ako sa správať k introvertom a čo robiť alebo nerobiť.

1. Nenúťte introverta byť extrovertom a robiť si nových priateľov. Keď je raz niekto introvert, je ťažké to zmeniť a AK by to niekto mal zmeniť, mala by to byť tá osoba samotná a nie niekto iný. Rovnaké to je aj s tvorbou nových kamarátov. Hoci môže byť niekto kamarátsky, prihovoriť sa niekomu  novému... Pre introverta to nie je najľahšie. Preto je úplne zbytočné introverta volať niekam na párty alebo podobne, je dosť pravdepodobné, že odmietne. Alebo ak príde, bude ticho trpieť a tešiť sa domov, ale k tomu sa vyjadrím v niektorom z ďalších bodov.

2. Malá skupina kamarátov stačí. Kvalita nad kvantitu. Človek, ktorý si vyberá, s kým strávi svoj voľný čas, si radšej vyberie pár ľudí, ktorých dobre pozná ako veľkú skupinu ľudí, ktorých pozná len z toho, že prehodili pár slov. Navyše , introvert sa cíti lepšie v tejto menšej skupine ako v tej väčšej, no vie si vystačiť aj sám. A nevadí to, práve naopak, introverti sú radi sami, pretože sa môžu venovať rôznym aktivitám namiesto kontaktu s ľuďmi.

3. Deep conversation. Obyčajné témy ako napríklad počasie a podobné bezvýznamné témy, to nie je pre introvertov. Je to bežná téma, o ktorej prehodíte pár viet v čakárni u lekára s neznámou tetou. Alebo sú to aj také témy z "nutnosti" aby nebolo ticho. Ja, ako polovičný introvert, nemám tieto small talk veľmi rada ale občas sa im človek nevyhne... 

4. Neprerušujte ich. Ak Vám introvert začne niečo hovoriť, sakra, neprerušujte ho. Pre introverta to znamená dosť, že prehovorí v novej alebo neznámej skupine a ak ho prerušíte, môže si to vziať tak, že jeho slovo nie je dôležité. A ak je niekto introvert ako ja, nerád opakuje to, čo práve povedal. Plus: skákanie ľuďom do reči je neslušné.

5. Ticho. Áno, introverti sú tichý, ale nie pre to, že by nemali čo povedať, ale pre to, že premýšľajú nad kvantom vecí. A jednou z vecí je aj to, ako sformulujú odpoveď. (U mňa to veľmi neplatí, častokrát poviem hneď to, čo mi príde na um) Je však niečo ako pravidlo, že pri introvertoch platí, že prv premýšľajú a potom hovoria. 

6. Telefonovanie. Nie, proste nie. Introvertov desia ľudia čo namiesto písania volajú. Niekedy aj zavolanie donášky pizzy vie byť nočná mora a radšej sa tomu vyhýbajú a žiadajú niekoho iného, aby to spravil.

7. Nestrápňujte ich medzi ľudmi. Chcete spomenúť nejakú historku, ktorú ste s introvertom zažili ale viete, že to ten človek nerád spomína... Tak to nevyťahujte, hlavne nie, keď je introvert v neznámej skupine ľudí, ktorí by teoreticky mohli byť jeho kamaráti. A úprimne? Kto má rád strápňovanie? Nikto, takže tento bod sa netýka len introvertov.

8. Bývajú "zaneprádznený". A medzi tie veci, ktoré ich zaneprádzňujú často bývajú aj seriály, tvorivá aktivita alebo len také ležanie v posteli a počúvanie hudby, poprípade jedenie. Občas Vám povedia, že s Vami nemôžu ísť von, pretože majú podstatnejšie veci na práci. Je pravdepodobné, že práve počas toho, ako Vás introvert odmieta, pozerá práve na niečo - buď seriál alebo jedlo - čo je pre neho v danom momente podstatnejšie ako ľudská interakcia.

9. Dobíjanie batérií. Introvertov socializácia vyčerpáva a potrebujú opäť obnoviť baterky, aby boli pripravení na ďalšiu ľudskú interakciu. Taktiež je dobre známy fakt, že sa najlepšie cítia v pohodlí domova. Ďalší známy fakt: Introvertom dlhšie trvá, pokiaľ sa Vám otvoria. Ak sa tak stane, vážte si toho.

10. Majú radi čas pre seba a nemajú radi, keď im ten čas niekto prerušuje. V tomto sú introverti úplne obyčajný ľudia. Nikto nemá rád, keď je prerušený v činnosti do ktorej je ponorený...

A toto je zoznam LEN prvotných vecí, čo mi napadlo, pri téme introvertov. Je samozrejmé, že to neplatí pre každého, pretože je niekoľko typov introvertov a taktiež nie vždy sa dajú ľudia hádzať do jedného vreca.  Taktiež nemôžme súdiť, že všetky koláče, čo vyzerajú rovnako majú rovnakú plnku... Toľko na dnes a "vidíme" sa opäť o... 11 dní. Premýšľala som o pravidelnosti vydávania článkov a toto mi prišlo fajn. Osobne preferujem nepárne čísla a tento dlhý čas podporí kvalitu článku.

Ako vnímate introvertov Vy? Patríte medzi nich? 

Komentárové políčko je Vaše, vyjadrite sa, milujem čítať komentáre.

VJ